Vlakom na Sibír 2 - Moskva

Autor: Rastislav Tešovič | 12.3.2016 o 23:45 | Karma článku: 7,41 | Prečítané:  1001x

Napriek mnohým odporúčaniam, aby sme do Ruska vôbec necestovali a ak už náhodou, tak v Rusku vôbec nie vlakom, sme sa rozhodli cestovať do Moskvy letecky a odtiaľ do Ťumenu vychýrenou Transsibírskou magistrálou.

Odchod z Bratislavy so známymi na letisko do Viedne bol bez väčších problémov. Lietadlo Aeroflotu prekvapilo snáď len prísnym zákazom konzumovania alkoholických nápojov na palube.

Vlak z Letiska Šeremetevo šiel o chvíľu a metro vypravuje svoje vlaky prakticky nepretržite. Ulice dávali tušiť, že sme práve došli do krajiny, ktorá sa hrdí jedným z najvyšších počtov ľudí pracujúcich v ozbrojených zložkách na počet obyvateľov. Policajtov bolo vidieť na každom kroku. Všetky vstupy do metra, múzeí, či iných verejných priestorov sprevádza kontrola batožiny a osoby. Každý návštevník prechádza detektorom kovov a väčšie tašky idú do skeneru. Kým my sme to brali ako niečo výnimočné, pre Rusov sú bezpečnostné opatrenia súčasťou bežného života. Nepokojný zakaukazský región už dal v minulosti pocítiť svoju silu, nenechávajú teda nič na náhodu.

Moskva privítala absolútnou čistotou a zmyslom pre poriadok. Prakticky na každom kroku sme videli zriadencov v pracovných vestách, ktorí dočisťovali chodníky. Prebytočný sneh nakladali mechanizmy na nákladiaky a odvážali preč z centra. Niečo také som v Bratislave videl naposledy hádam za socializmu. Široké bulváry a ulice bez výtlkov. V Moskve sme zažívali presne opačný obraz toho, čo sa o Rusku na Slovensku traduje. Bez nadsázky môžem povedať, že bezpečnejšie sa turista môže cítiť v máloktorom inom meste.

Ak čakáte družbu a nejaké slovanské bratríčkovanie, ste vedľa. Rusi a zvlášť Moskovčania sa prakticky neusmievajú a to ani v službách. Predavačka bez slova podá tovar, vydá drobné a otočí sa chrbtom. V hoteli pri ubytovaní nečakajte otázku, aká bola cesta, celá komunikácia sa obmedzuje na nevyhnutné holé vety, ako napr. „passport pažalsta“. Neskôr sme sa dozvedeli, že ide o istý zvyk, robiť si svoju prácu a nemiešať do nej svoje emócie. Každý nech si na hlavu berie výlučne svoje problémy. Samozrejme, že sme neskôr stretli ľudí aj milých a prívetivých, ale na to, aby bral človek v Rusku komunikáciu osobnejším spôsobom, vás musí poznať, prípadne mať na to nejaký väčší dôvod, než len bežnú zdvorilosť. Keď si spomínam, u na Slovensku to bolo podobné pred rokom ´89.

U mňa osobne padli dve zažité dogmy. Tá prvá o nebezpečnosti pohybu po Rusku a tá druhá o ruskej chudobe (tým mám na mysli nielen Moskvu, keďže blog píšem už z Ťumenu). Dá sa určite namietať štatistikami OECD o naviazaní ruského HDP na ropu a suroviny a niečo bude pravdy aj na tom, že väčšina Rusov žije z pár stoeurového príjmu (zdroj: Wikipedia). Ten je však kompenzovaný nižšími cenami tovarov a služieb a mnohými zaužívanými sociálnymi zľavami na niektoré základné komodity.

V uliciach prakticky nevidíte žobrákov, ani opilcov (ktovie, čo s nimi robia), neexistujú grafiti a všadeprítomné bezpečnostné opatrenia monitorujú takmer všetko. Navyše na vás všade dohliada samotný Vladimír Vladimirovič. Jeho portrét vidíte v Rusku prakticky všade, na suveníroch, obrazoch, uterákoch, kľúčenkách. Na Letisku Šeremetevo aj v uliciach Moskvy sme dokonca videli automaty s putinovskými suvenírmi, z ktorých výťažok ide na podporu patriotizmu. Výmenou za sociálne a bezpečnostné pohodlie obyvateľov je Ruská federácia bezpochyby nacionálnou autokraciou. Ak sa nezaujímate o politiku a veci okolo seba prijímate nekriticky, čo viac vám treba? Písať škaredo o prezidentovi, či nebodaj roztiahnuť na Červenom námestí nevhodný politický transparent by nemusel byť zrovna dobrý nápad. Ako turisti sa však cítime bezpečne a ruským orgánom odpúšťame počiatočnú byrokraciu pri vybavovaní víz a cestovných lístkov.

Moskva nás privítala zavčasu rána a vlak do Ťumenu sme si schválne rezervovali až na 22:35 h, aby sme mali možnosť prezrieť si aspoň historické centrum mesta. Na radu známych sme zamierili do Slovenského domu pri slovenskom zastupiteľskom úrade. Za poplatok 1 euro denne nám uskladnili batožinu. Neskôr, pri jej vyzdvihnutí padlo dobre zastaviť sa v miestnej slovenskej reštaurácii, kým nám recepčná zavolala „overený“ taxík na železničnú stanicu za normálnu cenu (cca 7 eur).

Jeden deň je na Moskvu žalostne málo, chceli sme vidieť aspoň Červené námestie a jeho okolie. Prešli sme si teda centrum, navštívili mauzóleum V. I. Lenina, chrám Vasiľa Blaženého, obišli Kremeľ. Vedľa mauzólea sa nedali prehliadnuť pamätné sochy všetkých sovietskych pohlavárov a generálnych tajomníkov. Ten Stalinov bol obsypaný čerstvými rezanými kvetmi, vencami a ďakovnými odkazmi Moskovčanov. Trochu z toho šiel mráz, ale neskôr sme sa dozvedeli, že Josif Vissarionovič mal práve  5. marca výročie svojej smrti.

Každý z nás štyroch mal nejaké poznámky o Moskve. V tých Peťových sa nachádzal aj jeden pozoruhodný „blšák“ v tržnici Izmailovo, kde bolo možné kúpiť od oblečenia, cez suveníry, až po vysoké štátne vyznamenania z čias sovietskej éry snáď všetko. Ceny boli ľudové ale pevné, pri pokuse o zjednávanie schytáte prinajmenšom škaredý pohľad. Hitom všetkých suvenírov bola už tradične nedotknuteľná trojica Putin, Stalin a Lenin. Presne v tomto poradí.

Po jednodennom výlete a prezretí všetkých „must of Moscow“ sme nastúpili do transsibírskeho vlaku na stanici Jaroslavskaja a 35 hodinová nezabudnuteľná cesta sa mohla začať.

 

Rastislav Tešovič

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.

SVET

Rakúska štátna tajomníčka: Teraz útočia na webe, zajtra v uliciach

Rakúsko pripravuje zákony o nenávistných prejavoch.


Už ste čítali?